Fiľakovo/Bratislava
11. februára (TASR) – Historik Ján Mlynárik patril k tým, ktorí
odsúdili sovietsku inváziu v auguste 1968 aj za cenu, že musel opustiť
vedeckú či pedagogickú dráhu a živiť sa manuálnou prácou. Ako disident
bol jedným z prvých signatárom Charty 77. Po viac než roku väzenia ho
vyhostili do Nemeckej spolkovej republiky (NSR), odkiaľ sa vrátil po
Nežnej revolúcii. Po 1. januári 1993 odišiel zo Slovenska dobrovoľne a
vybral si za svoj domov Prahu.
Slovenský historik, publicista, rozhlasový pracovník, vysokoškolský
učiteľ a politik Ján Mlynárik by sa v sobotu 11. februára dožil 90
rokov.
Ján Mlynárik sa narodil 11. februára 1933 vo Fiľakove v rodine kováča.
Gymnázium absolvoval v Lučenci v roku 1952, pokračoval v štúdiu na
Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, ktoré ukončil v roku
1957. Potom učil históriu na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v
Bratislave, neskôr, do roku 1969 na Akadémii múzických umení (AMU) v
Prahe. Ako historik sa venoval téme štrajkov a sociálnych zápasov na
Slovensku v období prvej Československej republiky.
Po sovietskej a spojeneckej invázii do Československa v auguste 1968
musel pre nesúhlas s týmto krokom opustiť pedagogický zbor. Podroboval
kritike nielen samotnú okupáciu, ale aj postoje verejných činiteľov,
ktorí oslavovali zrod federatívneho usporiadania Československa, no
podľa Mlynárika tým znižovali význam – v tom čase už porazeného –
demokratizačného procesu.
Mlynárik pracoval ako kulisár v Národnom divadle (ND) v Prahe, potom ako
kurič v známej pražskej kaviarni Slávia. Pôsobil v československom
disente a bol jedným z prvých, ktorí podpísali Chartu 77. V období
normalizácie mal zákaz publikačnej činnosti, písal pre disidentské
časopisy Svědectví a Listy a publikoval v zahraničných časopisoch.
Od roku 1981 bol 13 mesiacov väznený a následne ho vyhostili do Nemeckej
spolkovej republiky (NSR). Počas svojho tamojšieho pôsobenia
spolupracoval s rozhlasovými stanicami Hlas Ameriky, BBC,
Deutschlandfunk a predovšetkým so Slobodnou Európou. Ako historik sa
venoval okrem iného odsunu nemeckého obyvateľstva z Československa po 2.
svetovej vojne – odsudzoval tento krok a prirovnával ho ku genocíde.
V spolupráci so stanicou Slobodná Európa vznikli ekologické komentáre
(neskôr vydané knižne pod názvom Ekológia po slovensky, 1994) a súbor
historických diel (Diaspora historiografie 1969-1989, 1998). Žil v
bavorskom Waldkraiburgu.
Po Novembri ´89 sa vrátil do vlasti. V roku 1990 prevzal post docenta na
Filozofickej fakulte Karlovej univerzity (KU) v Prahe. Súčasne ho v
prvých slobodných voľbách v júni 1990 zvolili za poslanca Federálneho
zhromaždenia (federálneho parlamentu), kde počas dvojročného volebného
obdobia zastupoval hnutie Verejnosť proti násiliu (VPN, neskôr Občianska
demokratická únia, ODÚ). Bol členom Snemovne národov, kandidoval za
Stredoslovenský kraj.
Od roku 1994 bol šéfredaktorom Slovenských rozhľadov, editorom diela
Dominika Tatarku (Písačky), diela Ivana Dérera (Antifierlinger) a Karla
Goliatha-Gorovského (Zápisky ze zakázaného světa). V roku 1998 obhájil
pred Vedeckou radou Filozofickej fakulty KU profesúru novodobých českých
a slovenských dejín.
K jeho dielam patria napríklad Česká inteligencia na Slovensku (1918 -
1938) vydaná v roku 1987, Cesta ke hvězdám a svobodě (M. R. Štefánik
1907 - 1919) z roku 1991, Českí profesori na Slovensku I. z roku 1994. V
roku 1999 vydal Ruzyňské meditace (listy synovi z ruzynského väzenia) a
v roku 2005 vyšla jeho publikácia Dějiny Židů na Slovensku.
Ján Mlynárik kritizoval a odsudzoval všetky formy nacionalizmu či
antisemitizmu. V roku 2004 mu udelili Čestné občianstvo mesta Lučenec.
Zomrel po krátkej chorobe 26. marca 2012 v Prahe vo veku 79 rokov.
0